Príčina hospodárskej krízy
Čo je pravou príčinou hospodárskej krízy
V súvislosti s hospodárskou krízou sa v ostatnom čase stretávame s rôznymi vysvetleniami príčin krízy. Raz je to kríza spotreby, nadvýroby, dopytu, hypotekárna kríza a dokonca aj kríza dôvery. Nositelia alebo prezentátori týchto vyjadrení z radov politických predstaviteľov alebo ich poradcov buď nerozumejú, alebo ani nechcú rozumieť tomu, čo sa za týmito prejavmi skrýva. Dôsledky tejto neznalosti však znášajú obyvatelia krajín v podobe nehorázneho plytvania prostriedkami daňových poplatníkov. Vo všetkých menovaných prípadoch sa jedná o symptómy a nie príčiny, podstatu krízy. Pravou príčinou tak tejto hospodárskej krízy, ako aj všetkých predchádzajúcich, je ovplyvňovanie účastníkov trhu tromi skupinami neférových hráčov, ktorí taktiež spoločne pôsobia na trhu. Tými tromi neférovými hráčmi sú:
- banky,
- centrálne banky,
- vlády.
Spolupôsobením týchto hráčov dochádza v ekonomikách k hospodárskym cyklom s typickým striedaním fáz rastu a poklesu so všetkými negatívnymi sprievodnými javmi akými sú napríklad rast nezamestnanosti, bankroty, problémy s odbytom a inflácia. Treba zdôrazniť, že hospodárske cykly zasahujúce ekonomiky nie sú imanentnou vlastnosťou kapitalizmu, ale výsledkom pôsobenia menovaných hráčov. Pokiaľ by títo hráči nevstupovali na trh (s výnimkou bánk, ale za iných podmienok), nebolo by hospodárskych kríz. Dochádzalo by v súvislosti s vedecko-technickým rozvojom a zmenou spotrebiteľských preferencií len k zmenám na úrovni odvetví.
V stručnosti sa pozrime na neférové správanie jednotlivých hráčov.
1.) Banky, presnejšie povedané, pravidlá a princípy, na ktorých funguje bankovníctvo. Všetky problémy spojené s hospodárskymi krízami sú stelesnené vo fungovaní bánk na princípe čiastočných rezerv. Takéto fungovanie umožňuje bankám v rámci poskytovania úverov generovať peniaze, ktoré nie sú kryté žiadnou komoditou (vytvorenými kapitálovými statkami) tj. prakticky z ničoho. V dôsledku toho sa do obehu na trhu dostávajú peniaze, ktoré sa tvária ako plnohodnotné, ale v realite nimi nie sú. Touto skutočnosťou sú účastníci trhu uvádzaní do omylu. V dôsledku týchto informácií podnikatelia sa púšťajú do realizácie nových projektov, pretože sa domnievajú, že existuje dostatok kapitálových statkov potrebných k realizácii nových projektov. Tie však v skutočnosti neexistujú čo v dôsledku zvýšeného dopytu po vzácnych zdrojoch vedie k rastu cien výrobných faktorov. Banky v záujme zvýšenia svojich ziskov zvyšujú atraktivitu úverov znižovaním úrokových sadzieb. Zo strany bánk dochádza k úverovej expanzii. Podnikatelia na základe výhodnejších úverov začínajú s realizáciou projektov, ktoré sú zvyčajne časovo a kapitálovo náročnejšie. Na základe výhodnejších úverových podmienok sú však pre podnikateľov aj rizikovejšie, pretože za normálnych podmienok by bol projekt nerentabilný. Situáciu ešte vyhrocujú popri raste miezd aj spotrebiteľské úvery, ktoré akcelerujú rozširovanie výrobných kapacít bezprostredne spojených s produkciou spotrebných predmetov. Vytváranie dojmu dostatku peňazí na strane spotreby je navyše spojené s rastom cien spotrebných predmetov. Výrobná štruktúra expanduje tak v oblasti produkcie kapitálových statkov ako aj v odvetviach bezprostredne zameraných na produkciu spotrebných predmetov a služieb. Dostupné zdroje kapitálových statkov však nie sú dostatočné na udržanie takéhoto vývoja. Výsledkom je postupný rast cien kapitálových statkov ako aj zvyšovanie miezd. Za normálnych okolností by bola expanzia odvetví produkcie kapitálových statkov založená na úsporách vyplývajúcich z odloženej spotreby (tj. nižšej spotreby). Tu je však expanzia založená na fiktívnych úsporách (peniazoch nekrytých žiadnymi vytvorenými kapitálovými statkami) bezo zmeny správania sa spotrebiteľov. Nedochádza k úsporám, z ktorých je možné realizovať nové investičné projekty, ale naopak objem úspor klesá. Spotreba je založená na zadlžovaní sa na báze spotrebiteľských úverov.
2.) Centrálne banky. Centrálne banky, zvyčajne s podporou vlád, „úspešne“ napomáhajú komerčným bankám pri vytváraní problémov v ekonomike a to tak monetárnou expanziou ako aj manipuláciou s úrokovými sadzbami. Doterajšia história preukázateľne dokazuje, že centrálne banky sa namiesto stráženia stability meny podieľajú na jej znehodnocovaní. V období ekonomického rastu ochotne požičiavajú peniaze komerčným bankám. Tým centrálne banky celý proces rozpínania výrobných štruktúr (smerom k produkcii kapitálových statkov aj spotrebných predmetov) pomáhajú udržovať pri živote. Takýto vývoj je však z dôvodov rastu inflácie dlhodobo neudržateľný.
3.)Vlády. Pôsobenie vlád má niekoľko dimenzií. V prvom rade vlády svojimi intervenciami deformujú trhové prostredie. Vysokými daňami, odvodmi a reguláciami zmenšujú podnikateľom manévrovací priestor a na druhej strane neefektívnym využívaním peňazí získaných z daní ochudobňujú všetkých členov spoločnosti. Vlády dokonca vyvíjajú tlak na banky, aby poskytovali viac úverov a to obyčajne z dôvodov riešenia sociálnych otázok (bývanie, zamestnanosť). Vlády dotačnými politikami deformujú podnikateľské prostredie. Podnikatelia sa na základe dotácií púšťajú do realizácie projektov, ktoré by za normálnych podmienok boli z hľadiska rentabilnosti problematické.
Takéto umelé rozpínanie ekonomiky, či už na strane spotreby a/alebo produkcie kapitálových statkov, ktoré je spojené s postupným rastom cien má charakter pyramídovej hry. Proces budovania pyramídy pokračuje do tej doby pokým sa celý proces nezasekne. Zvyčajne tým impulzom je obava z vysokej inflácie, v dôsledku čoho centrála banka pribrzdí monetárnu expanziu alebo zvýši úrokovú sadzbu. Impulzom môže byť tiež relatívna zmena cien v určitom segmente. Akonáhle príde k tejto zmene, začína sa postupná deštrukcia pyramídy vytvorenej úverovou expanziou. Podnikatelia začnú zisťovať, že realizované investície nie sú tak efektívne, ako sa spočiatku zdali. V prípade, že vláda a centrálna banka zareagujú včas na signály stagnácie tak, je možné proces deštrukcie pyramídy oddialiť (nie však definitívne eliminovať). Centrálne banky zvyčajne začnú znižovať úrokové sadzby v presvedčení, že to pomôže podnikateľom v pokračovaní realizácie projektov. Vlády reagujú rôznymi dotačnými akciami podmienenými buď zvyšovaním deficitu verejných financií, alebo nalievaním peňazí do ekonomiky prostredníctvom monetárnej expanzie zastrešovanej centrálnou bankou. Včasnou reakciou vlád a centrálnych bánk je možné nastoliť v ekonomike stav, ktorý vedie buď k ďalšiemu budovaniu pyramídy, alebo dôjde k stagnácii spojenej s čiastočnou eróziou vytvorenej pyramídy. V prípade, že v ekonomike je naliatych dostatok neplnohodnotných peňazí tento stagnačný proces môže byť sprevádzaný rastom cien.
V prípade, že vláda s centrálnou bankou nezareagujú včas, proces deštrukcie pyramídy, ktorý je vo svojej podstate ozdravným procesom, nie je možné zastaviť. Zvyčajne ako prvé zareagujú banky, ktoré výrazne sprísnia úverovú politiku, pretože nemôžu si dovoliť žiadne rizikové obchody. Z opatrnosti nimi ponúkané úrokové sadzby sú vyššie než by boli za normálnej situácie definované trhom. Úverová kontrakcia na strane komerčných bánk vedie k problémom v odvetviach spojených s produkciou kapitálových statkov. Podnikatelia nie sú za daných ekonomických podmienok schopní pokračovať v realizácii existujúcich výrob alebo projektov. Podnikatelia zisťujú, že vďaka mylným informáciám a aktivitám zo strany falošných hráčov investovali zle. V dôsledku toho, dochádza k poklesu odbytu a spotreby, ktoré v rade prípadov vyúsťujú do znižovania počtu zamestnancov, obmedzovania prevádzky a až bankrotov.
Pokiaľ vlády spolu s centrálnymi bankami nekompetentne nezasahujú do ozdravného procesu deštrukcie pyramídy, tak celý proces môže prebehnúť relatívne rýchlo. Rýchlosť ozdravného procesu je nepriamo úmerná veľkosti pyramídy. Akékoľvek intervenčné zásahy vlád a centrálnych bánk celý ozdravný proces len komplikujú a predlžujú so všetkými negatívnymi javmi dotýkajúcimi sa jej účastníkov. Snahy o stimulovanie spotreby, alebo podpory produkcie vo vybraných odvetviach sú len plytvaním prostriedkov daňových poplatníkov a stratou času. Vlády namiesto toho, aby znížením daní a odvodov pomohli podnikateľom zväčšiť ich manévrovací priestor pri zabezpečení chodu podnikov v sťažených ekonomických podmienkach, podnikateľom komplikujú situáciu nesystémovými opatreniami. Taktiež udržiavanie prebujneného administratívneho aparátu, ktorý nevytvára žiadne hodnoty, odčerpáva prostriedky z odvetví produkujúcich nové kapitálové statky. Pritom tieto prostriedky, ak by neboli formou vysokých daní odčerpané zo sféry tvorby hodnôt, by v rade prípadov pomohli podnikateľom v reštrukturalizácií ich podnikateľských zámerov.
Ozdravný proces je spojený z nápravou deformovaných cenových relácií vrátane mzdovej oblasti. Zo strany účastníkov trhu dochádza k výpredaju aktív za účelom splatenia dlhov a zbavenia sa záväzkov. Sprievodným javom je prepúšťanie, bankroty a pokles platov. V dôsledku šetrenia klesá spotreba. Výsledkom je náprava deformácií na trhu spojená so zhodnotením meny. Trh sa očistí od neefektívnych produkcií a môže sa začať prirodzene rozvíjať.
Logickou otázkou je, že čo robiť, aby sa situácia neopakovala.
V prvom rade je potrebné zabrániť možnosti púšťania do obehu peňazí zo strany bánk, ktoré nie sú kryté žiadnou komoditou. To by znamenalo zaviesť pre banky zákonnú povinnosť fungovania bánk na základe princípu 100% rezerv. Pri uplatnení takéhoto princípu sú centrálne banky zbytočným prvkom v ekonomike, nemajúcim žiadne opodstatnenie pre svoju existenciu. Ďalším nevyhnutným opatrením je minimalizácia intervencií vlád na trhu a to najmä z hľadiska dotácií a regulácií všetkého druhu. Realizáciou týchto opatrení by sa vytvorili podmienky pre prirodzený rozvoj ekonomiky spojený s prosperitou všetkých členov spoločnosti avšak bez stresujúcich hospodárskych cyklov.
Komentáre
Prehľad komentárov
Zdravím,
Neviem kto si ale potrebujem sa stebou porozpravat ohladom odboja.
Pozdrav
(Zio, 2. 1. 2013 11:48)